Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História obce

Obec s 3 871 (stav k 31. 12. 2020) obyvateľmi leží 3 km východne od Bratislavy ( ale 23km juhozápadne od  okresného mesta Senec) na Podunajskej nížine v severozápadnej časti Žitného Ostrova pri rieke Malý Dunaj.

Nezvyčajné a pohnuté dejiny obce v poslednom polstoročí sa ukončili zmierlivo, keď si nemeckí vysťahovalci podali ruky so slovenskými prisťahovalcami na znak zmierenia na prospech všetkých.

 

Z DEJÍN OBCE

 

Najstaršie dokázané osídlenie obce predstavujú staroslovanské príbytky s črepmi nádob, kosťami zvierat a amorfným zeleným predmetom z 8.-9. storočia v lokalite "Pod Pšenom" (Ľudovo Srňacie).

Na okraji obce, na najvýchodnejšom cípe Žitného ostrova, sa v 80. rokoch 20. storočia nachádzala jama po vyťaženom štrku, ktorá sa postupne zavážala smeťami.  Nad nimi, v stene jamy, sa rysovali tmavé fľaky – výplne dávnovekých zahĺbených objektov. Počas archeologického výskumu sa zistilo, že ide o stopy dovtedy neznámeho slovanského sídliska. Záchranný výskum lokality, ktorá bola ohrozovaná samovoľným zosuvom štrkových stien, trval tri roky.  Preskúmaných bolo 14 objektov. Išlo o štandardné jamy amorfného tvaru s lavórovite klesajúcimi stenami, ktorým archeológovia pripisujú funkciu hospodárskych alebo technických objektov.

Okrem jedného........

Nájdené črepy v tomto objekte preukázali, že tento kultový objekt pochádza z druhej polovice 8. storočia až začiatku 9. storočia a je prvou staroslovanskou svätyňou na Slovensku.

 

Obec sa v listinách prvýkrát spomína v roku 1238 ako Pruck a bola to starodávna privilegovaná obec, ktorá výsady dostala už v 13. storočí. Pruck bol kráľovským majetkom. Podľa miestnej legendy pod vyvýšeninou (miestne nazývanou "Turecký kopec") oproti  ČS Most sú pochovaní bojovníci v plnej zbroji, ktorí padli v bitke proti Tatárom.

Na tomto mieste  boli zasadené stromy a vztýčené tri kríže. Na kopci sa kedysi kládli ohne na deň Všetkých svätých.

 

Po odchode Tatárov obec dosídlili Nemci z Württembergu, dialekt donedávna tu bývajúcich obyvateľov na to poukazoval. 

 

V roku  1283 je obec zapísaná ako Pruk, čo je skomolené jeho pôvodné meno Bruck an der Donau, čiže Most nad Dunajom. Meno dedina dostala oprávnene, veď rieka Malý Dunaj sa často vylievala a pre  nerušené  spojenie  s  okolím   bolo  treba    stavať mosty. V našej obci stáli štyri drevené mosty. Jeden stál smerom na Malinovo, druhý povyše dediny, tretí pri dnešnom cintoríne a štvrtý pri dnešnej učiteľskej bytovke. V roku 1335 kráľ Karol Róbert daroval tu do večného užívania majetkové diely za dobré služby a vernosť bratislavskému richtárovi Jakubovi, svojmu kmotrovi, ktorý sa oženil s jeho obľúbenou dvornou dámou. Do tohto majetku boli uvedení až v roku 1337. Richtár zomrel v roku 1373 alebo 1374.

 

V roku 1338 pri obchôdzke chotára obce kráľ Karol Róbert vystavil listinu na majetkový diel Beňadika Kondorosa, kde sa spomína opustená stará rieka (mŕtve rameno?), píše sa tu aj o rieke Čalló, na ktorej bol prievoz, kde je vyznačená hranica. Potom sa rieka podľa listiny otáčala smerom k ostrovu Wlgan (Ulgan), nemecky Seutel (oproti Hrušovu). Jeho jednu časť vlastnili obyvatelia Pruku, druhú obyvatelia obce Feristar. Potom viedol chotár obce  k dedine Felhid, ďalej k obci Thoronis (maďarsky Felhydoveolgie), nakoniec k dedine Hideghét, ktorú Čalló rozdel'oval na dve časti. Starý chotár sa končil pri strome Symelchen (Szömölcsfa).

 

To bola situácia chotára obce v roku 1 338. V Pruku získalo majetky panstvo Svätý Jur, čiže grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ku ktorému patril aj neďaleký Eberhard. Spomenutí grófi vlastnili v Bratislavskej župe obrovské majetky, no roku 1543 rod Krištofom vymrel po meči a ich majetky prešli do rúk kráľa. Neskôr panstvo Malinovo dostali Méreyovci, iné časti Gašpar Serédy. V zozname vyrubených daní z roku 1557 sa v obci ako zemepán spomína Gašpar Serédy vlastniaci 4 porty, Michal Mérey s 5 portami a Ignác Farkas s 1 portou.

 

Na prelome 16. a 17. storočia vypukla morová epidémia zvaná "Lues pestifera", ktorá značne zdecimovala obyvateľstvo aj našej obce. Roku 1583 prechádza panstvo Malinovo na rod Balassovcov, Pavol B. si totiž vzal za manželku Annu Méreyovú. Neskôr sa tu zemepáni striedali dosť rýchlo, tak ako sa striedali majitelia okolitých veľkostatkov. Bol to aj následok nepokojných a nestálych časov protireformácie.

 

V roku 1647 časť obce vlastní rodina Kerekesovcov a druhú časť eberhardské panstvo, ktorému patrili 3/4 chotára a panstvu zo Svätého Jura štvrtina.

 

V  roku 1659 sa obec spomína pod názvom Bruckh in der Insel. Svedčí o tom list, ktorý píše richtár obce a radní páni a je opatrený obvyklou pečaťou.

 

 Turecké vojny a Rákócziho protihabsburgské povstanie v rokoch 1683 - 1720 dosť spustošili obec a značne zdecimovali jej obyvateľstvo. Ale Pruk nebol poplatný Turkom, dane tu vyrubovali iní, hlavne zemepáni a kráľovská vrchnosť.

 V rokoch 1703 - 1708 v okolí obce sa viackrát presúvali kurucké vojská, vôbec Františkovi II. Rákóczimu oddaný Žitný ostrov bol veľkou operačnou základňou kurucov.

 

V 18. storočí sa od eberhardského panstva odtrhlo panstvo Fél (Tomášov) a vlastníkom Pruku sa stala aj rodina Jeszenákovcov.

 

V roku 1715 tu boli dva mlyny, výsek mäsa a 30 daňovníkov. V relatívne pokojných časoch 18. storočia sa obec mohla rozvíjať a bola dosídlená obyvateľmi z Korutánska. V roku 1757 tu bola postavená rímskokatolícka fara a v roku 1770 rímskokatolícka škola. Ale Pruku sa nevyhýbali ani prírodné katastrofy, v roku 1764 to bolo zemetrasenie, v roku 1769 vyhorela polovica dediny.

 

Od začiatku 19. storočia sa stáva zemepánom obce rod Apponyiovcov. V roku 1828 tu bolo 110 domov a 790 daňovníkov. V roku 1831 v obci zúrila cholerová nákaza. Udalosti maďarskej revolúcie 1848/1849 sa Pruku dotkli len okrajovo. V januári 1849 na ceste medzi obcami Pruk a Hideghét sa stretol druhý podžupan Juraj Petöcz s hlavným slúžnym Bratislavskej župy Mikulášom Olgyaym a informoval ho o postavení maďarských domobrancov v Topol'níkoch. V okolí obce pochodovali raz maďarské, inokedy cisárske vojská, ale do Pruku nevtiahli. Obyvatel'stvo nemeckej národnosti nebolo v časoch revolúcie príliš aktívne a žilo svojim každodenným životom.

 

V roku  1851 E. Fényes o obci píše: "Pruck – nemecká dedina v Bratislavskej župe, na krajinskej ceste do Pešti, v Žitnom ostrove, 753 katolíckych, 13 evanjelických, 7 židovských obyvateľov. Má malý les. Zemepán je eberhardské panstvo". V rokoch 1857 a 1863 vypukol v obci požiar, v druhom prípade zhorela temer celá dedina. V roku 1873 tu zúrila cholerová epidémia. V roku  1867 bola rozparcelovaná časť tunajších pozemkov veľkostatku grófa Apponyiho medzi deväťdesiatimi miestnymi roľníkmi.

 

V 2. polovici 19. storočia tu mal Jozef Láz prícestný hostinec, druhý stál v chotári medzi tzv. mohylou a bývalou radarovou stanicou.  (To znamená v priestore medzi pumpou PHM ČS Most a bývalým areálom Mototechny). V roku  1893 je tu najväčším zemepánom barón Dionýz Vay (450 katastrálnych jutár), gróf Juraj Apponyi (228 katastrálnych jutár) a obec Pruk v chotári vlastnila 190 katastrálnych jutár.

V chotári obce stáli viaceré bírešne - Valentinlak, Vay a Winkler.

 

V roku 1896 bolo meno obce pomaďarčené na Dunahidas. Pokojný život dediny prerušilo obdobie I. svetovej vojny (1914 - 1918), ktorá si z radov tunajšieho obyvateľstva  vyžiadala krutú daň, 43 životov obyvateľov obce.

 

Po roku 1918 sa obec stala súčasťou I. ČSR, ale zamestnanie jej obyvateľstva sa nezmenilo, zaoberalo sa poľnohospodárstvom. Veľkostatok grófa Alberta Apponyiho bol skonfiškovaný a majetkové diely z neho získali iní, napr. Kohn so spoločníkom (129 ha). V obci bola zriadená pošta v dnešnom dome Hucíkovcov, žandárska stanica a obecný úrad. V Bruku malo spotrebné družstvo HANZA so sídlom v Galante budovu s predajňou a v roku 1938 v obci 88 členov.

 

V roku  1920 bolo meno obce zmenené na nemecky znejúci Bruk, od roku 1927 sa zmenilo pomenovanie na Most na Ostrove. V Moste boli časté štrajky poľnohospodárskych robotníkov.

 

V roku 1939 sa obec stala súčasťou Slovenského štátu, poniže Mostu sa tiahla hranica s Maďarskom. V roku 1941 sa započala výstavba pevnej betónovej hlavnej cesty cez obec. V roku 1942 bola obec elektrifikovaná. Vojna sa obce s nemeckým obyvateľstvom príliš nedotkla, ale vo februári 1945 slovenskí gardisti odtiaľ odvliekli mládež od 14 do 25 rokov kopať zákopy pri Bratislave.  V samotnej dedine front nebol. V obci sa skončila II. svetová vojna v ten deň  ako aj v Bratislave - 4. apríla 1945.

Pred ukončením II. svetovej vojny do augusta 1945 bolo v miestnej škole umiestnené vojenské zdravotné stredisko Červenej armády.

 

Je prirodzené, že obyvatelia Bruku sa ako občania nemeckej národnosti nezúčastnili Slovenského národného povstania, či protifašistických akcií a zrejme aj preto po máji 1945 v rýchlom slede sa tu udiali nasledovné udalosti. V rámci kolektívnej viny Benešova vláda zbavila aj tunajších obyvateľov nemeckej národnosti občianskych práv (podobne aj obyvateľov maďarskej národnosti) a boli určení na vysídlenie do Rakúska a Nemecka. Boli sústreďovaní v Bratislave a odtiaľ vysťahovaní.

 

Na ich miesto zanedlho prišlo 70 rodín zo Zliechova, 60 z Čičmian, 20 z Košeckého Rovného, 50 z Oravy (z Námestova a okolia) a 22 rodín z Rajeckej Lesnej (pôvodne Friwald). Takže v podstate bolo treba začať úplne odznova, akoby bol Most na Ostrove založený v roku 1945.

Školský rok sa začal až 24. októbra 1945. Každý začal hospodáriť na svojom, ale v roku 1947 ich plány skrížila katastrofálna neúroda a zanedlho aj mor a červienka ošípaných.

V tom roku bol zriadený Miestny národný výbor, začal tu pôsobiť ochotnícky divadelný krúžok.

 

Bola naplánovaná aj stavba nového kultúrneho domu, pomoc ponúkol Ing. arch. Rudolf Frič, statkár z Hideghétu, ale pre nedôveru občanov ku "kapitalistovi" ponuku zrušil. Frič vraj bol skutočne dobrosrdečným človekom, komukoľvek hocikedy pomohol. V roku  1947 navštívil obec za Demokratickú stranu  generál Ambros a p. Umrlian. Organizácia UNRA rozdávala tunajším obyvateľom šatstvo. Začala sa pravidelná autobusová doprava. Po udalostiach vo februári 1948 sa postupne začala socializácia dediny. V roku 1948 boli novousadlíkom dekrétom pridelené domy.

 

V roku 1949 bolo založené miestne JRD, bola otvorená materská škola s jedálňou a neskôr aj detské jasle.

 

V rokoch  1953 - 1954 sa sem prisťahovalo 18 slovenských rodín z Rumunska, 6 rodín z Maďarska, 4 rodiny z Bulharska, 4 rodiny z Juhoslávie a 6 rodín z okolia Bánoviec nad Bebravou. Začala sa meniť tvár obce, v roku  1956 boli v chotári Mostu postavené budovy vojenskej radarovej stanice (na mieste areálu bývalej Mototechny). V roku  1957 sa začala stavba obchodného domu s rozličným tovarom, pri JRD bolo založené záhradníctvo s predajňou zeleniny. V tom roku bola upravená budova garáže na požiarnu zbrojnicu. V roku 1958 bola postavená učiteľská štvorbytovka, mládež sa oddávala športu (najviac stolnému tenisu a futbalu) či spoločenským hrám. Poriadali sa tanečné zábavy, hrali divadelné hry. Ženy zhotovovali krásne výšivky pre firmu Detva a Orava. V tom roku boli v obci dva obchody rozličného tovaru, mäsiarstvo, mliekárstvo a obchod s textilom. Zlepšovala sa úroveň služieb obyvateľstvu (napr. oprava obuvi, holičstvo - kaderníctvo a pod.).

 

V rokoch 1959 - 1964 bola postavená nová budova kultúrneho domu na mieste bývalého hostinca, zväčša zo stavebného materiálu rozobraného liehovaru v Hideghéte (130 000 tehál), občania obce odpracovali 24 910 brigádnických hodín, čo znamenalo 16,38 hodín na každého obyvateľa obce, vrátane detí. Hodnota stavby dosiahla na vtedajšie pomery úctyhodných 1 413 000,- Kčs a finančné náklady 1 080 000,- Kčs. V budove získali miestnosti aj reštaurácia, kino, telocvičňa ZDŠ, knižnica a Miestny národný výbor (dnes obecný úrad), ktorý sa do nových priestorov presťahoval z budovy terajšieho zdravotného strediska na Bratislavskej ulici č. 6. Z tejto uvoľnenej budovy jej rekonštrukciou vzniklo zdravotné stredisko - ambulancia všeobecného lekára a byt pre lekára obce. Boli spevnené cesty, vybudované chodníky a rozbiehala sa individuálna bytová výstavba. V roku 1960 bol tu otvorený klub dôchodcov, od 1. októbra 1963 bola v budove kultúrneho domu odovzdaná telocvičňa ŽDŠ. Od 1. októbra 1961 tu začas  vychádzal spravodaj Mostu na Ostrove.

 

  1. mája 1964 obec navštívil alžírsky prezident Ben Bella so sprievodom a slávnostne bol daný do užívania celý objekt kultúrneho domu. V roku 1968 po rekonštrukcii boli opäť otvorené detské jasle, opravovalo sa športové ihrisko, v rokoch 1974 - 1975 bol v obci vybudovaný vodovod.

 

  1. júla 1974 bolo meno obce zmenené na Most pri Bratislave. V rokoch 1974 - 1975 bol opravovaný kostol. V rokoch 1981 - 1986 bola celá obec plynofikovaná, až na časť ulice Bratislavská medzi domami č. 21 - 57, ktorá bola plynofikovaná v roku 1989. K 1. 9. 1988 bola zrekonštruovaná budova bývalej základnej školy (Bratislavská 97) a začala sa využívať ako materská škola. V roku 1988 sa započala výstavba Domu smútku a do užívania spolu s vysvätením bol daný na jeseň roku 1990. 

K 1. 12. 1990 bola  zrušená Drobná prevádzkáreň MNV,  k 1. 3. 1991  ukončili prevádzku detské jasle, k 1. 9. 1991 bola  materská škola presťahovaná do objektu detských jaslí.

V januári 1992 bola prenajatá budova bývalej materskej školy  (Bratislavská 97) firmám TREK SPORT a OFFSET PRINT.

 

Začala sa výstavba kanalizácie a ČOV Most pri Bratislave - Malinovo v rámci Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros -  investor Vodohospodárska výstavba š.p. Bratislava. V roku 1993 v letných mesiacoch bol úplne zrekonštruovaný most cez Malý Dunaj, pôvodná drevená  mostovka bola nahradená betónovou s asfaltovým povrchom. 1. mája 1994 sa započalo s rekonštrukciou a prístavbou nevyužívaného objektu v areáli základnej školy na školskú jedáleň. Zároveň bola základná škola plynofikovaná, miestnosť slúžiaca na uskladnenie uhlia bola prerobená na malú telocvičňu. Všetky objekty boli dané do užívania k 1. septembru 1994. V  decembri 1994 sa začala prvá etapa výstavby  ČOV a hlavného  kanalizačného  zberača.

Na základe zmeny územného členenia Slovenskej republiky v roku 1996 sa obec Most pri Bratislave stala súčasťou okresu Senec, Bratislavský kraj.

  1. 5. 1997 za začala generálna rekonštrukcia kultúrneho domu, pokračovalo rozšírenie siete nízkeho napätia za cintorínom, za okálmi, za benzínovou pumpou.

K 25. 9. 2006 bola zrekonštruovaná zo zdrojov Európskej únie časť ulice 29. augusta, k 20. 3. 2008 bola dokončená rekonštrukcia ulice 29. augusta, Poľná ulica, Školská ulica, k 29. 12. 2008 časť Športovej ulice.

 

November 1989 znamenal zmenu režimu a začala sa ďalšia etapa vo vývoji našej obce, poznamenaná nedostatkom financií a pracovných príležitostí. Na druhej strane bolo možné začať  ľubovoľne súkromne podnikať,  či slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo. Spolu s obcou Malinovo bola vybudovaná čistička odpadových vôd, rozvíjalo sa súkromné podnikanie (pekáreň S&R s.r.o., a.s. , Unigalex - farma HD Prucké, Trek sport s.r.o., viaceré súkromné obchody či služby obyvateľstvu. Prosperovalo miestne Roľnícke družstvo, poskytujúce časti obyvateľstva možnosť zamestnať sa.

Obce Ivanka pri Dunaji, Most pri Bratislave a Zálesie založili spoločné združenie IVAMOZA na zlepšenie miestnych a turistických možností pre neďalekú Bratislavu, kde videli prosperitu. Neďaleko, pri poľovníckej chate vybudovanej v roku 1986 v lokalite Zadné záhrady vznikla v roku  1996 rekonštrukciou poľného prístrešku strelnica na asfaltové holuby, kde sa poriadali súťaže v streľbe.

 

Zaujímavý bol aj  vývoj počtu obyvateľstva v obci. V roku 1896 tu žilo 823 obyvateľov a ich počet sa dlhodobo zvyšoval. V roku  1900  tu bývalo 1 025 občanov,  do roku 1930 sa ich počet zvýšil na 1 471, v roku 1940 už tu bolo písaných 1 502 občanov a v roku 1948 dokonca 1 597 aj po spomenutých dramatických udalostiach v roku 1945 a pripojení osady Hideghét.

Do roku 1961 počet obyvateľov v zlúčenej obci klesol na 1 564, do roku 1970 tu žilo len 1 464 občanov a do roku 1999 sa ich počet predsa zvýšil na 1 550.

 

V roku  1947 bola k Mostu na Ostrove pripojená osada Hideghét (od roku 1976 Studené), ktorá bola kedysi samostatnou obcou. Táto časť obce  sa prvýkrát spomína  v roku  1283 ako Vtiheth či Mogorheth a potom v roku 1294 ako Heet, keď Ehunov syn Tomáš a Czikov syn Thama zdedený majetok dali do prenájmu comesovi Ladislavovi. V roku 1306 bratislavský richtár Jakub predáva svoj majetok na Žitnom ostrove, medzi inými aj Hideghét, za 50 mariek v rýdzom striebre súrodencom Mikulášovi, Jánovi, Martinovi, Jurajovi a Pavlovi. V roku 1307 je obec  už zapísaná ako Hydegheeth, lebo osídlenie leží v najstudenejšom mieste v okolí. V roku  1308 tu bývajú jobagióni - zemania Bratislavského hradu. V roku 1394 obec je zapísaná ako Némethéth a kráľ Žigmund ju daroval ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Kanizsaiovi. Neskôr sa meno obce objavuje aj v nemeckej forme Gnadendorf. Dedina bola začas majetkom panstva Svätý Jur, v roku 1553 v portálnom súpise ako zemepán je tu zaznamenaný Blažej Török. Osudy obce sú podobné ako Mostu pri Bratislave.

 

V 17. storočí tu mali majetkové diely Hideghétiovci, na konci 17. storočia tu nachádzame Maholányiovcov, v roku  1787 Bertalanffyovcov, neskôr baróna Jeszenáka, ktorý obec pripojil k panstvu Tomášov. Neskôr Hideghét vlastnil rod Balassovcov a Bitterovci. V roku 1828 tu bolo 26 domov a 189 obyvateľov.

V roku  1851 E. Fényes opisuje obec takto: "Hideghét (Gnadendorf) maďarská obec v Bratislavskej župe, na krajinskej ceste do Pešti, od Bratislavy na 1 a pol hodiny. 168 katolíckych, 6 židovských obyvatel'ov, orné pôdy sú strednej kvality. Málo lúk, dosť pasienkov. Zemepán barón Jeszenák, Balassa, Bittera a iní". Dodajme, že malá obec sa vyvíjala v tieni väčších okolitých osídlení Pruk či Fél, jej obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V roku 1893 tu bol najväčším zemepánom Juraj Mühlig (302 katastrálnych jutár) a barón Dionýz Vay (198 katastrálnych jutár).

Od začiatku 20. storočia bol tu vlastníkom najväčších majetkových dielov Karol Horändner. Po roku 1918 sa Hideghét stal súčasťou I. ČSR a v 20. rokoch 20. storočia bol pripojený k Félu (Tomášov). Osadu získala rodina Strasserovcov, ale po roku 1930 tunajší majetok odkúpil Ing. arch. Rudolf Frič, statkár. V roku 1947 bol Hideghét pripojený k obci Most na Ostrove a v roku 1971 bolo jeho meno poslovenčené na Studené. Osada sa nikdy nevyvinula na väčšie osídlenie a počet jeho obyvateľov sa znižoval. V roku 1869 v osade žilo 166 obyvateľov, do roku 1900 sa ich počet znížil na 133 a v roku 1921 tu žilo len 94 občanov. V súčasnosti tu žije 198 obyvateľov a je predpoklad, že ich počet bude stúpať vzhľadom na výstavbu v danej lokalite.

 

PRÍRODA

Chotár obce leží v Podunajskej nížine na agradačnom vale Malého Dunaja v severozápadnej časti Žitného ostrova. Takmer odlesnený rovinný chotár tvoria mladšie treťohorné pestré íly, pieskovce a štrky s pokryvom mocných vrstiev dunajských uložením. Zvyšky lužného lesa sú len pozdĺž toku rieky a vytvárajú skutočne romantické zákutia divej prírody. V roku 1961 bol regulovaný tok Malého Dunaja, keď zvyšok pôvodného koryta rieky dnes tvoria tri jazerá, pôvodne využívané na tažbu štrku (všetky rybárske a dve z toho aj na rekreáciu a športovanie), zvané Zelené jazerá, ktoré spolu majú plochu 17,6 ha. Jazerá už dnes využívajú na krátkodobú rekreáciu a oddych obyvatelia z Bratislavy a širšieho okolia, dokonca pribúda turistov z celého Slovenska a zahraničia. Z Jurského Šúra vyteká kanál Blatina, ktorý sa vlieva do Malého Dunaja práve v chotári obce a je rajom rybárov. Pri kaštieli v Studenom sa zachoval zvyšok prírodného parku z 1. polovice 19. storočia pôvodne prepojený s parkom kaštieľa v Tomášove (Majorháza).

 

 KULTÚRNE PAMIATKY

Najvzácnejšou pamiatkou obce je zaujímavá stavba dvojvežového rímskokatolíckeho kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Pôvodne bol kostol zasvätený svätému Tomášovi a zdá sa, že presbytérium starého kostola s rovným uzáverom mohlo byť pôvodnou kaplnkou z 13. storočia, ktorá bola na prelome 13. a 14. storočia rozšírená loďou a predstavanou vežou v ranogotickom slohu s viacerými ešte románskymi architektonickými prvkami. Po oboch stranách oltára sú pristavované kamenné „cibória“. Tento architektonický prvok  sa na Slovensku vyskytuje veľmi zriedkavo. Stavba je listinne doložená v roku 1315, keď comes Karol tu ponechal starší dar comesa Belyeho na opravu pruckého kostola.  Teda kostol je oveľa starší ako sa väčšinou v literatúre charakterizuje, nové kostoly sa totiž nezvyknú opravovať. Aspoň nie v časoch o ktorých píšeme.

 

 

Podľa publikácie vydanej v Rakúsku sa spomína: staršia časť kostola (malá veža a loď) je postavená na najstaršom (pôvodnom) kostole z 11. storočia. Pod staršou časťou kostola je hrob (hrobka) s neznámym pochovaným.

 Možno konštatovať pravdivosť uvedeného textu, pretože pri prieskumoch z konca 90-tych rokov sa pod podlahou obnažil vrch tehlovej klenby. Kostol bol opravovaný potom v 2. polovici 16. storočia. Ale turecké výboje ho značne poškodili a preto bola stavba v roku  1762 opravená, no zemetrasenie v roku 1764 kostol opäť poškodilo. Ďalšia oprava sa uskutočnila v 1. polovici 19. storočia, ale Arnold Ipolyi, uhorský znalec kultúrnych pamiatok,  kostol videl v značne schátralom stave. Na začiatku 20. storočia sa kostol ukázal malým pre rozvíjajúcu sa obec a preto bol v roku 1910  rozšírený v neorománskom slohu tak, že stará stavba tvorí bočnú loď nového kostola na severnej  strane a staré presbytérium sa stalo sakristiou.  Nový kostol bol konsekrovaný 25. septembra 1910. V súčasnosti je stará časť kostola z časti obnovená. Nová jednoloďová prístavba s polkruhovým uzáverom so vstavaným chórom na západnej strane je pričlenená z juhu k pôvodnému jednoloďovému kostolíku. Priečelie kostola na západnej strane tvorí pôvodná štíhla veža s románsko - gotickými architektonickými prvkami a vedľa nej dvojosová štítová stena novej lode s predsieňou. Nad novým presbytériom zaklenutým kupolou je nová mohutnejšia  neorománska veža krytá ihlancom. Pôvodné presbytérium je zaklenuté jedným poľom krížovej klenby s rozetou vo svorníku. Celý priestor je vyzdobený poškodenými gotickými freskami. Na triumfálnom oblúku sú zvyšky barokových nástenných malieb z roku 1726, ktoré by sa mali začať spolu s kamennými prvkami reštaurovať.  Loď starého kostola má krížové hrebienkové klenby a smerom do novej lode, ktorá je krytá maľovaným kazetovým stropom, sa otvára arkádami. V pôvodnej stavbe sa dodnes zachovali viaceré gotické kamenné detaily,  aj kamenná krstiteľnica zo 14. storočia, ktorá sa v súčasnosti  používa v novom kostole.

 

Hlavný oltár z roku 1910 má sochu Ježišovho najsvätejšieho Božského Srdca. Bočné oltáre  svätého Tomáša apoštola (teraz je v starom kostole) a Piety (pôvodne svätého Františka z Assisi) sú z roku 1910, ale drevené sochy sú staršie, plastika Piety je baroková. Bočný oltárik Lurdskej Panny Márie so sochou od donátorky je novší a nachádza sa v lodi nového kostola.  V starom kostole bol aj  oltár svätého Štefana kráľa zo začiatku 20. storočia so sochami svätého Štefana kráľa a svätého Ladislava kráľa, no zachovali sa len sochy.  Na parapete kazateľnice z roku 1910 sú reliéfy so symbolikou štyroch evanjelistov, nad ňou je drevený kríž s korpusom. V lodi nového kostola sú sochy Ježišovho Najsvätejšieho Božského Srdca, svätého  Beňadika (?), Malého Ježiša a svätej Terezky. Na stenách je rozvešaných 14 sadrových reliéfov zastavení Krížovej cesty z roku 1910. Na starej rokokovej spovedeľnici z 2. polovice 18. storočia sa podpísal zub času a žiaľ v roku 1992 už bolo neskoro na jej záchranu.  V novom kostole v presbytériu sa nachádza  drevený misijný kríž s  dátumami 1896, 14. november 1913, 3.-12. november 1923 a 1948.

 Kamennú sochu Madony darovalo 2. júla 1995 kostolu  vysťahované obyvateľstvo nemeckej národnosti na pamiatku 50. výročia vysťahovania, podobne ako pamätnú tabuľu v nemeckom jazyku, ktorá je umiestnená v novom kostole pri vstupe vľavo. Taktiež od nich je aj drevený kríž z 3. júla 2005 s nápisom „Odpúšťajúca spomienka 3. júl 1945.“

 Obraz Ukrižovania Krista je z roku 1897 od Fr. Krenna a nachádza sa na fare. Aj ostatné pôvodne závesné obrazy z kostola: Bičovanie Krista z roku 1900 od maliara Karola Jescheka z Bratislavy, svätej Agneši z roku 1883 od maliara Kornela Spányika a barokové obrazy svätej  Kláry, svätého Antona Paduánskeho a svätej  Terézie z roku 1726 sú dnes umiestnené na rímskokatolíckej fare. Pod chórom je pamätná tabuľka obnovy kostola v roku 1990 a dve devocionálne tabuľky. Pod nimi sú umiestnené dve kamenné  sväteničky. Na podlahe predsiene je vykladaný dátum 1910. Organ na chóre je výrobkom firmy Viktor Moszny z Bratislavy z roku 1910.

 

Na troch bronzových zvonoch  vo veži nového kostola, ktoré sú elektricky ovládané zdola, sú nápisy:

 

Malý zvon: GRAF GEORG APPONYI GEMINDE BRUK REFUSA PER KAROLUM               

                     FOEHR POSONYI 1882.

 

Preklad:

 

Gróf Juraj Apponyi obci Bruk  dal odliať u Karola Foehra v Bratislave v 1882.

 

 

Stredný zvon: ELÓDÖMET 1917- BEN HÁBORÚBA VITTÉK.

                        ÉN AZ ÖRÖK BÉKÉT AKAROM HIRDETNI. 

                        DUNAHIDASI HIVER ÁLDOZATKÉZSÉGEBOL 1921.

                        HEROLD RICHARD  HARANGONTODE KOMOTAU.

 

Preklad:

Môjho predchodcu v roku 1917 zobrali do vojny.

Ja chcem hlásať večný mier.

 Z obetavosti veriacich z Mostu na Dunaji 1921.

 Herold Richard zlieváreň zvonov Chomutov.

 

 

Vel'ký zvon: ANYÁNK VAGY OLTALMAD ALÁ FUTUNK.

                      1914 1918 VILÁG  HABORÚ EMLÉKERE.                                                                                                        

                       DUNAHIDAS KÖSZEG LAKOSSAGÁNAK  ÁLDOZATKÉSZSÉGEBOL 

                       1921.

                       TIEID, VAGYUNK  TEREÁD  HALLGÁTUNK.

                             HEROLD RICHARD HARANGONTODE  KOMOTAU.

 

Preklad:

 

„Si našou matkou, utiekame sa pod tvoju ochranu“ .

Na pamiatku svetovej vojny 1914 - 1918.

Z obetavosti obyvateľov obce Most na Dunaji 1921.

„Patríme  Tebe, Teba počúvame.“

Herold Richard zlieváreň zvonov Chomutov)

 

(Pod matkou treba rozumieť Pannu Máriu, ktorá je na tomto zvone vyobrazená niekoľko krát ako drží v náručí malého Jeziška.)

 

HISTÓRIA ZVONOV

 

Malý zvon bol vyrobený vo zvonárskej dielni Karola Foehra v Bratislave, v roku 1882. Viac V jeho dielni bol uliaty aj  jeden zo zvonov, ktorý je umiestnený vo veži  kostola svätého Michala v Karlovej Vsi.

 

Karol Foehr bol posledným z piatich vlastníkov lejárskej dielne založenej v Bratislave Jánom Ernestom Christellim a jediný z jej užívateľov, ktorého nespájali s predchodcom príbuzenské zväzky. Narodil sa v roku 1822 na území patriacom Prusku v lolalite Eulenberg. Zomrel 13. marca 1900 v Bratislave, v byte pri zvonolejárni na Špitálskej ulici číslo 48, ktorú získal od vdovy Antona Belloniho. Jeho úmrtie ohlásil nagistrátu zvonolejársky pomocník Ján Flittiger, ktorý osamelého slobodného starca opatroval. Nápis GEGOSSEN VON CAROLUM Foehr IN PRESSBURG 1858, a to na zvone patriacom evanjelickému a. v. cirkevnému zboru v Kajali (okres Galanta) dokladá, že do Bratislavy prišiel a v nej začal pôsobiť ako samostatný zvonolejár už pred nadobudnutím Belloniho zvonolejárne. Od roku 1861 uverejňoval v periodiku Pressburger Wegweiser až do konca života takmer rovnaký reklamný inzerát. Z jeho obsahu vyplýva, že kovolejárska výroba u neho prevažovala nad zvonolejárstvom. Okrem vežových zvonov a domových zvoncov ponúkal ním zhotovenie súčastí vodovodov a studní, kohútikov na čapovanie vína a pálenky, mažiarov aj žehličiek. Zdôrazňoval trvanlivosť a veľmi nízku cenu svojich výrobkov. Zaoberal sa tiež výrobou hasičských striekačiek. Minimálne jeden zvon dodal v roku 1883 až na územie Lineckej diecézy. Posledný známy zvon odlial krátko pred smrťou pre kaplnku na Hlbokej ceste v Bratislave.

 

 

 

Stredný a veľký zvon bol vyrobený vo zvonárskej dielni Richarda Herolda v Chomutove v roku 1921.

Rod Heroldovcov bol nemecký zvonársky rod, pôsobiaci v severných Čechách od polovice 19. storočia do konca II. svetovej vojny. Začiatky kovolejárskej tradície v rode Heroldovcov siahajú až do polovice 16. storočia. V roku  1790 zakladá Julius Herold dielňu orientujúcu sa  na výrobu zvonov. V 2. polovici 19. storočia dielňa pôsobila v Litoměřicích pod vedením Františka Herolda a  v Chomutove pod vedením Julia Herolda ml.. Litoměřická dielňa zanikla. V Chomutove v roku  1906 prevzal po otcovi výrobu zvonov jeho syn Richard (18771945). Vyrábal zvony vysokej  kvality. Za II. svetovej vojny sa preorientoval na vojnovú  výrobu. Na konci vojny, 8. mája 1945, spáchal i so svojimi dvomi  synmi samovraždu.

 Charakteristika zvonov

  • Heroldovci používali v nápisoch takmer výhradne nemčinu, výnimočne latinčinu.
  • Zvony mávajú chudobnejšiu a nie príliš detailnú výzdobu (hlavne diela z 19. storočia).
  • Nápisy nebývajú príliš rozsiahle, ale kvôli veľkému typu písma často zaberajú celú stranu zvona.
  • Väčšina nápisov je písaná veľkými písmenami, Richard Herold na niektorých zvonoch používa malé písmená latinky.
  • Zvony bývajú akusticky veľmi vydarené.

 

 

Kaštieľ' v osade Studené bol pravdepodobne postavený v 17. storočí rodinou Hideghétiovcov ako prízemná renesančná budova. Podľa inej verzie to bol  pôvodne kláštor, ktorý dal Ján Balassa na začiatku 19. storočia prestavať a nadstavať na klasicistický kaštieľ. Budovu vlastnilo veľa majiteľov (Bertalanffy (?), Jeszenák (?), Balassa, Bittera, Mühlig, Horändner, Strasser, Frič), ktorí ju viackrát upravovali a tak  celkom stratila svoj pôvodný výzor.

Po roku 1948 bol v kaštieli zriadený detský domov, neskôr výchovný ústav pre dievčatá.

V rámci reštitúcie Fričovci dostali budovu späť a ústav musel v roku 1994 kaštieľ uvoľniť. Majiteľom sa stalo Bankové zúčtovacie centrum Slovenska a.s. . V rokoch 1998 - 1999 sa kaštieľ opravoval a rozšíril sa bočnými krídlami na stavbu s pôdorysom v tvare písmena U. 25. 5. 2000 bol kaštieľ odovzdaný do prevádzky a slúži ako  školiace, rekreačné stredisko. V súčasnosti je majiteľom kaštieľa spoločnosť RVS, a. s. , ktorej akcionármi sú Národná banka Slovenska  a komerčné banky pôsobiace na Slovensku.  Pôvodný kaštieľ (či kláštor) bol renesančnou prízemnou budovou, o čom svedčia jeho slabšie základy. Neskôr bol nadstavený o poschodie. Pred dostavbou bol kaštieľ  sedemosovou poschodovou budovou krytou valbovou strechou s valbičkou.  Jeho hladké fasády členili len obdĺžnikové okná v šambránach s podokennou rímsou a kordónová rímsa oddeľujúca prízemie od poschodia. V strede budovy na streche je malá vežička krytá cibuľovou strechou. Miestnosti prízemia sú zaklenuté valenou klenbou, na poschodí sú rovné stropy.

 

Božia muka (pri Roľníckom družstve) bola postavená na prelome 18. a 19. storočia v klasicistickom slohu na pamiatku prekrstenia pôvodného nemeckého obyvateľstva z evanjelického na katolícke náboženské vyznanie. Je to pilierová stavba na trojuholníkovom pôdoryse zakončená ihlancovou strechou. Fasády stavbičky sú členené plochými pilastrami, dvojicou kordónových ríms deliace objekt na dve etáže a korunovú rímsu. Na hornej etáži sú tri obdĺžnikové výklenky v šambránach, v dolnej etáži sú výklenky slepé. Výklenky sú dnes prázdne, na streche malej stavby chýba kovaný kríž s dvoma volútami.

 

Pri ceste na Malinovo sa nachádza Božia muka postavená v 2. polovici 19. storočia a v redukovanej forme sa veľmi podobá na predchádzajúcu Božiu muku. Je to tiež pilierová stavba na trojuholníkovom pôdoryse zakončená ihlancovitou strechou. Fasády objektu členia jednoduché lizény, kordónová a korunová rímsa. Na hornej etáži sú oblúkovo zakončené tri výklenky, v ktorých boli pôvodne obrazy svätých namaľované na plechu, ale tie dnes chýbajú. V dolnej etáži sú jednoduché obdĺžnikové slepé výklenky. Stavba je zakončená kovovým dvojkrížom. Pohnútka stavby Božej muky nie je známa.

 

Božia muka na západnom konci obce (smerom na Bratislavu) za záhradami bola úplne rekonštruovaná na mieste pôvodnej v roku 1958 Antonom Uhlárom z vďaky za narodenie troch dcér (Evy, Antónie, Gabriely), lebo jeho manželstvo bolo dlhší čas bezdetné. Je to murovaná stavbička, na štvorcovom podstavci je osadená horná časť s polkruhom zakončeným výklenkom. Podstavec od hornej časti je oddelený užším plochým krčkom. Celá jednoduchá stavba je bez architektonických detailov, vo výklenku chýba socha svätca, pravdepodobne Sedem bolestnej Panny Márie.

 

Ústredný kamenný kríž cintorína s kamenným korpusom pod ktorým je reliéf Panny Márie bol postavený v roku 1879 veriacimi obce Pruk. Na podstavci je citát od Jána evanjelistu z Nového Zákona – 11. kapitola, 25. verš v nemeckom jazyku (Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie).

 

Pred budovou Domu smútku sa nachádza pamätná tabuľa s menami zosnulých zo zrušených hrobov postavená v roku 1991. Najstaršie kamenné náhrobníky zakončené kamenným krížom pochádzajú zo začiatku 20. storočia. (Pôvodný cintorín bol pri rímskokatolíckom kostole, od 19. storočia sa pochováva na dnešnom cintoríne).

 

Prícestný kamenný kríž pri ceste do Studeného s malým liatinovým krížom  bol postavený v roku 1909 na pamiatku baróna Imricha Vaya (+ 1909).

 

V kostolnej záhrade stojí drevený kríž s mal'ovaným plechovým korpusom postavený v roku 1933 monogramistom F. W. (František Winkler?).

 

Pamätník obetiam I. svetovej vojny bol postavený 25. augusta 1929 obcou Bruk. Na vyvýšenom mieste v kostolnej záhrade je postavený štvorcový podstavec a na ňom osadený pylón s reliéfom hlavy Krista a rokmi 1914 - 1918. Pred podstavcom je socha smútiaceho vojaka. Na podstavci sú osadené pamätné tabule v orámovaní, na ktorých sú vyryté mená 43 obetí. Pamätník bol opravený v roku 1992 obcou Most pri Bratislave.

 

V severozápadnom cípe chotára obce sa nachádza mohyla pádu lietadla generála Milana Rastislava Štefánika.

Generál PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880KošariskáRakúsko-Uhorsko – † 4. máj 1919, Most pri Bratislave, Česko-Slovensko) bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení ČSR. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej vláde československej a následne aj v novovzniknutej ČSR.

Dňa 4. mája 1919 nastúpil M. R. Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo v obci Bruck an der Donau (Most na Ostrove) v súčasnosti Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Na mieste nehody bola v roku 1923 vybudovaná mohyla, ktorej autorom je architekt Dušan Jurkovič.

Málokto vie, že socha Milana Rastislava Štefánika sa nachádza na námestí v Meudone pri Paríži,  pamätné dosky sú umiestnené v Paríži v 16. obvode, Chamonix, Papeete vo francúzskej Polynézii.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

 

Na tabuli pred kamennou pyramídou je nápis: „Na tomto mieste zahynul ČSL. minister generál Dr. Milan R. Štefánik a jeho sprievod král'ovský italský npor I. Mancinelli-Scotti, serž. H. Merlino a strelec G. Agginuti. Na večnú pamäť.“

 Druhá novšia tabuľa nám oznamuje: „Kultúrna pamiatka postavená v roku 1923, rekonštruovaná v roku 1928 podľa projektu Ing. arch. Dušana Jurkoviča, renovovaná v rokoch 1988 - 1992 podľa projektov Ing. Arch. Gašparca a Ing. Tormu.“

 Upresnime, že v roku 1923 bola postavená pamätná tabuľa, a charakteristická kamenná pyramída v roku 1928. Okolie pamätníka tvorí park a je ohradené hlbšou priekopou. V lexikónoch sa píše, že Štefánik havaroval vo Vajnoroch. Pamätník sa temer vždy spája s obcou Ivanka pri Dunaji, ale stavba sa nachádza v  obci Most pri Bratislave.

 

OSTATNÉ STAVBY OBCE

Dôležitou stavbou každej obce je škola, šíriaca medzi miestnym obyvateľstvom vzdelanie a tým aj kultúru. História školstva v obci sa začína rokom 1761, keď v kanonickej vizitácii sa spomína Jozef Gere, rechtor hovoriaci nemecky a chorvátsky.

Samotná budova školy bola postavená v roku 1770, čiastočne z tvrdého materiálu a bola v nej jedna izba bytu učiteľa, druhá miestnosť bola učebňou a medzi nimi bola kuchyňa, bokom stála komora (rechtora) a byt pomocného učiteľa. Boli tu dve izby, kuchyňa, komora, pivnica, maštaľ. Byt pomocného učiteľa tvorila jedna malá izba.

Celá budova bola krytá šindľovou strechou. V roku 1870 boli k budove pristavané dve učebne z tehál, ktoré vypálili miestni občania. Pri celej budove bol malý a úzky dvor. Od roku 1878 mala škola štepnicu, ale na zlej ploche a s malým počtom vyšľachtených stromkov.

Mená učiteľov poznáme len od roku 1860, keď tu pôsobil p. Andrási, potom Jozef Payer, Karol Frey, Anton Leszmeiszter, Jozef Maschek, Ignác Nottni, Karol Éder a Ján Hrazdira. Od roku 1876 až do začiatku 20. storočia tu pôsobil učiteľ Florián Konrády. Za účinkovania richtára Františka Winklera v 40. rokoch 20. storočia bola škola nadstavaná o poschodie a tak pôvodne prízemná budova dostala v podstate dnešný výzor (Bratislavská 97) a na svoju dobu to bola skutočne moderná škola. Je to dvojpodlažná stavba obdĺžnikového pôdorysu s plytkými nárožnými rizalitmi zakončenými trojuholníkovými štítmi.

V škole sa vyučovalo do roku 1983, keď sa inštitúcia presťahovala do modernej budovy, vyhovujúcej všetkým požiadavkám modernej pedagogiky. Budova starej školy je vo vlastníctve obce, ktorá jej priestory prenajíma podnikateľským subjektom.  

 

Medzi budovou starej školy  a rímskokatolíckym kostolom sa nachádza budova rímskokatolíckej fary, ktorá bola postavená v roku. 1757 sčasti z tvrdého stavebného materiálu. V roku 1769 pri požiari obce fara vyhorela a ešte v roku 1781 bola v ruinách. Stavba bola neskôr opravená a viackrát upravovaná a mala vzhľad bývalého  ľudového domu. Okolo roku 1940 na mieste bývalej fary a učiteľského domu bola postavená poschodová moderná fara na  obdĺžnikovom  pôdoryse, ku ktorej  vždy patrila záhrada.

 

V osade Studené si dalo panstvo na začiatku 20. storočia postaviť liehovar na spracovanie poľnohospodárskych prebytkov. Továrenská stavba štvorcového pôdorysu bola v roku  1947 rozobraná obyvateľmi Mostu na Ostrove na stavebný materiál, ktorý bol použitý  neskôr aj  na stavbu nového kultúrneho domu.

 

Dom smútku v miestnom cintoríne bol postavený v roku 1991 a jeho interiér zdobí 7 m vysoká tapiséria z dielne Yvety Ledererovej.

 

Pôvodne nepravá vretenovitá dedina, dnes skupinová cestná dedina so sieťovým pôdorysom má zástavbu ľudových domov s trojuholníkovým štítom orientovanú na ulicu. Domy z 19. storočia sú murované trojpriestorovo s murovanými štítmi a tvrdou krytinou, omazané a bielené. Fasády niektorých domov boli architektonicky upravené lizénovými rámami a okennými šambránami. Hospodárske budovy radené za obytnou častou sú v uzavretých a otvorených dvoroch. V obci sa zachovalo viacero takýchto domov do dvora obrátených podstením alebo v niektorých prípadoch otvorenou pilierovou chodbou so samostatnými dverami vstupu z ulice (č. 29, 30, 50, 51, 58, 60, 63, 69, 276, 369).

Obdĺžnikový prízemný dom - kúria (č. 270) s pôvodnou dvojosovou fasádou zakončenou vykrajovaným murovaným štítom (tzv. ľudový barok) a dlhším osemosovým priečelím členeným oknami v šambránach s podokennou rímsou. Objekt je do dvora obrátený podstením. Kúria predstavuje typ obydlia bohatšieho gazdu z konca 19. storočia,  v našom prípade bola budova  majetkom Franza Pfundtnera.

 

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE

Úctu súčasníka si rozhodne zaslúžia miestni farári, ktorí boli v obci popri hlásaní Slova Božieho aj dôležitým faktorom rozvoja osobnosti tunajšieho obyvateľstva.

 

Prvým známym farárom, ktorý tu pôsobil bol Henricus, spomínaný v listine 15. júna 1315.

Ďalším známym farárom je Gregorius  Augustini, ktorý tu hlásal Slovo Božie od 10. septembra 1665. (Tento farár sa potom spomína až v roku  1671, keď začal pôsobiť  v Limbachu). 6. októbra 1666 ho vystriedal Blasius Kurczednik či Aurszelnik, to je jediná známa správa o ňom. Po dlhšej prestávke poznáme meno farára až od 1 6. októbra 1691, keď sem nastúpil Antonius Mositz, ktorého vystriedal Philipius Dubruel, ktorý zároveň prevzal aj faru v Mišérde a pôsobil tu od 11. apríla 1692 do roku 1694. 13. marca 1694 sa stal farárom tunajšej a mišérdskej fary Georgius Leopoldus Janni či Fanni a pôsobil tu do roku 1696. Za jeho účinkovania kanonik Štefan Illés tu vykonal vizitáciu. Potom nasledovala dlhá 56 ročná prestávka, keď tu poznáme len pôsobenie farára Ladislausa Bokona a od 17. januára do 16. novembra 1706 viedol farnosť v Pruku spolu s farami v Eberharde a Hideghéte. Potom odišiel do Malého a Vel'kého Kýru. Neskôr bol Pruk fíliou Mišérdu a až po obnovení tunajšej farnosti sem prichádzajú pôsobiť farári. 10. augusta 1762 preberá farnosť Josephus Fuksz, ktorý sem prišiel z Mišérdu, kde bol kaplánom. Zomrel 1. januára 1808 a bol pochovaný v zrušenom cintoríne pri rímskokatolíckom kostole. Na uvoľnené miesto nastúpil Joannes Kau, ktorý sem prišiel z bratislavského Blumentálu a v máji 1821 odišiel do Horného Trhovišta. Odtial' prišiel farár Josephus Melicsek, v decembri 1832 odišiel do Plaveckého Štvrtka. V roku 1833 ho vystriedal Balthasar Schill, ktorý sem prišiel zo Šamorína a od júna 1839 prevzal farnosť vo Vel'kej Pake. Od r. 1839 tu hlásal Slovo Božie Josephus Szvoboda, ktorý sem prišiel z Mišérdu (kooperáto) a v roku 1850 odišiel na farnosť v Nadliciach.

  1. augusta 1850 ho vystriedal Mathias Heiberger, ktorý bol v Pruku aj administrátorom a sem prišiel z Kostolných Kračian. V obci zomrel 12. augusta 1870 a bol pochovaný v miestnom cintoríne. Potom tu krátky čas pôsobili traja farári a tak nemohli zanechať v mysliach pruckých obyvatel'ov trvalú stopu. Carolus Hottovinszky sem prišiel ako int. administrátor z Vojky nad Dunajom v auguste 1870, v novembri toho roku odišiel do Tallóšu. V rokoch 1870 - 1872 tu pôsobil Josephus Zechmann, ktorého vystriedal administrátor Josephus Wanke. Ale ten zomrel 14. januára 1873 a bol pochovaný v miestnom cintoríne. V roku 1873 farnosť prevzal farár a administrátor Ignatius Kleinhaus, ktorý tu pôsobil do 19. decembra 1883, keď odišiel do Podunajských Biskupíc. Z Mišérdu sem prišiel Joanne Dotter, ktorý tu pôsobil do roku 1902 (?).

 

V obci v ďalších rokoch pôsobili nasledovní farári a administrátori:

 

  • farár Georgely Bognár (1902 - 1927)
  • administrátor Jozef Király (1927)
  • administrátor Adalbert Zárecký (1927 - 1935)
  • administrátor Jozef Kubisch (1935 - 1939)
  • farár Wilhelm Bolomský (1939 - 1941)
  • farár Ján Preimy (1941 - 1947)
  • administrátor Jozef Lindtner (1947 - 1952)
  • administrátor Ján Klčo (1952 - 1953)
  • administrátor Pavol Rafael Fidrik (1953 - 1973)
  • administrátor Karol Horváth (1973 - 1976)
  • administrátor z Tomášova Jozef Czuczor (1976 - 1989)
  • farár z Tomášova Ladislav Tóth (1989 - 1990)
  • farár z Trnávky Andrej Brunclík (1991)
  • farár z Tomášova Jozef Krušac (1991 - 1992)
  • farár z Tomášova Ladislav Tóth (1992 - 1995)
  • farár z Ivanky pri Dunaji Július Tassári (1995 - 2000)
  • administrátor z Ivanky pri Dunaji Ján Buček (2000 - 2004)
  • farár Marián Červený (2004 - 2009)
  • farár Stanislav Stohl (2009 - )